O mne

Volám sa Filip Zeleňák – fotograf, turista, rozprávač a človek, ktorý verí v silu ticha. Už od detstva som sa cítil doma v horách – medzi vôňou ihličia, šuchotom lístia a zvukom potoka, ktorý sa stráca v údolí. Tam niekde vzniklo všetko, čo dnes tvorím. Najskôr to boli len chvíle, ktoré som chcel uchovať v pamäti. Potom prišiel fotoaparát – a s ním pochopenie, že svetlo je jazykom, ktorému rozumiem najlepšie.

Svetlo ako pamäť

Fotografia pre mňa nikdy nebola len o technike či dokonalej kompozícii. Je to spôsob, ako zachytiť niečo, čo sa už nikdy nezopakuje. Okamih, ktorý trvá len sekundu, ale v obraze zostane navždy. Keď stlačím spúšť, niekedy nemyslím na pravidlá ani nastavenia – len sa snažím vnímať ticho, v ktorom sa svetlo dotýka krajiny.
Vtedy viem, že to, čo vidím, nie je len scéna – je to pamäť miesta. Fotím, aby som nezabudol. Na vôňu rannej rosy, na zvuk vetra medzi stromami, na pohľad do doliny po dlhom výstupe. Každá fotografia je pre mňa listom od krajiny – tichým svedectvom o tom, že krása existuje aj v obyčajnosti.

Cesta ako príbeh

Turistika je pre mňa viac než pohyb. Je to dialóg s krajinou – nekonečný rozhovor bez slov. Každý krok v horách má svoj rytmus, každá cesta svoje ticho. Niektoré vedú k vrcholom, iné k sebe samému. Na horských chodníkoch sa rodia myšlienky, ktoré by v meste nikdy nevznikli. Možno preto je väčšina mojich textov napísaná nie za stolom, ale v hlave počas cesty. Keď sa zastavím, keď sa dívam na krajinu, cítim, že čas sa na chvíľu spomalí. A práve tam, v tom okamihu, vzniká rovnováha medzi svetlom a slovom – medzi tým, čo vidím, a tým, čo cítim.

História ako ticho, ktoré pretrvalo

História ma sprevádza rovnako ako hory. Nie preto, že by som hľadal fakty, ale preto, že ma fascinujú miesta, ktoré dýchajú minulosťou. Staré banské mestá, kamenné ulice, hradby, po ktorých už nikto nechodí, opustené budovy, ktoré si pamätajú viac než my. Keď ich fotím alebo o nich píšem, cítim, že nie som sám.
Akoby sa do obrazu premietla aj prítomnosť tých, ktorí tu kedysi boli – ich kroky, práca, sny, ich ticho. História nie je len minulosť – je to vrstva krajiny, ktorú kráčame každý deň, aj keď si to neuvedomujeme. A možno práve preto ju rád zachytávam – v obrazoch aj v slovách – aby tie vrstvy nezmizli.

Slovo ako návrat

K písaniu som sa vrátil vtedy, keď som pochopil, že fotografia nestačí. Svetlo dokáže ukázať krásu, ale nie vždy vie povedať, čo cítim. Slová sú môj spôsob, ako dopovedať to, čo zostalo za objektívom. Každý text, báseň, úvaha či príbeh je malý návrat – k sebe, k miestu, k času, ktorý sa ma dotkol. Píšem o tom, čo vidím, ale aj o tom, čo sa nedá odfotiť – o vnútorných krajinách, o tichu, o spomienkach, ktoré majú chuť hmly a vôňu ihličia. Niektoré texty vznikajú po nociach, iné počas cesty – v zápisníku, v myšlienkach, v tichu. Všetky však patria do jedného sveta: sveta medzi slovom a svetlom.

Prečo vznikol tento blog

"Medzi slovom a svetlom" je priestor, kde sa stretávajú moje cesty. Nie je to len blog o fotení, o horách či o histórii. Je to denník, kronika, spomienka, rozhovor. Miesto, kde chcem spájať obraz a myšlienku, krajinu a človeka, ticho a pamäť. Nie som sprievodca ani teoretik. Som len človek, ktorý hľadá pravdivé okamihy. A ak sa ti pri čítaní mojich textov alebo pozeraní na moje fotografie stane, že sa na chvíľu zastavíš, zhlboka nadýchneš a pocítiš pokoj – potom sme sa stretli práve tam, kde som chcel: medzi slovom a svetlom.

"Svetlo možno zachytiť fotoaparátom.
Slovo možno zapísať.
Ale to, čo sa odohrá medzi nimi – to je život sám."