Zmysel mojej tvorby: Úvaha o čase, svetle a vnútornej pamäti

Autor článku: Filip Zeleňák

Niekedy sa mi zdá, že život sa skladá najmä z okamihov, ktoré si neuvedomíme, kým neprejdú. Prejdeme ulicou, nadýchneme sa vzduchu po daždi, na chvíľu sa pozrieme na tvár človeka, ktorého milujeme… a v tej chvíli je všetko presne tam, kde má byť. Lenže my sa ponáhľame ďalej.

Keby som mal zhrnúť, prečo tvorím, možno by som povedal len toto:

Tvorím, aby som sa naučil vidieť. A potom – aby som pomohol vidieť aj druhým.

Čas, ktorý plynie inak, keď sa pozeráme pozorne 

Keď sa skutočne dívame, čas spomalí. Nie celý svet, len náš vnútorný priestor. Vtedy sa dejú veci, ktoré nemožno merať sekundami. Objaví sa farba, ktorá tam predtým nebola. Objaví sa detail, ktorý si človek nevšimne v zhone. Objaví sa emócia, ktorú sme nevedeli pomenovať.

A práve tam, v tom malom prasknutí medzi prchavosťou a večnosťou, vzniká fotografia.

Nie ako technický výsledok prístroja. Ale ako odtlačok prítomnosti, ktorá bola skutočná.

Svetlo, ktoré formuje príbeh 

Svetlo nie je len fyzický jav. Je to jazyk. Je to spôsob, akým svet hovorí. Svetlo rána je jemné. Ako začiatky, ktoré ešte nebolia. Svetlo podvečera je teplé. Ako spomienky, ktoré si chránime. Svetlo v horách je čisté, číre, nezastreté. Pravdovravné. Bez možnosti klamstva.

Keď fotím, učím sa svetlo nie len prijímať, ale počúvať. Možno práve preto ma hory tak priťahujú. Nie preto, že sú veľké – ale preto, že nič nepredstierajú.

Človek ako nositeľ príbehu 

Každý človek je oceán. Navonok možno pokojný, ale hlboko vo vnútri plný prúdov, tepla, tichej búrky, skrytých svetielok. Moja tvorba je rozhovor. Nie slovami, ale prítomnosťou.

Niektorí ľudia sa pri objektíve otvoria hneď. Iní potrebujú čas. Niektorí sa schovávajú za úsmev, za pózu, za to, čo si myslia, že by mali byť. Ale potom príde moment. Nenápadný. Jemný. Tichý. Moment, keď človek prestane kontrolovať svoju tvár. Keď dôvera prevezme miesto napätia. Keď zostane len to, čo je pravé.

A to je okamih, ktorý hľadám. To je okamih, ktorý má hodnotu.

Fotografia ako návrat 

Niekto fotky vníma ako obrázky. Ale pre mňa sú to návraty. Keď sa človek o rok pozrie na fotografiu, nepripomenie mu len to, ako vyzeral. Pripomenie mu, ako žil. Čo cítil. S kým bol. Čo prežíval v tichu svojho srdca. A to je viac, než akákoľvek technika, kompozícia či dokonalý záber.

Fotografia je časová brána. Cez ktorú prechádza duša späť k sebe.

Prečo to zdieľam 

Mohol by som si to všetko nechať pre seba. Ale verím, že svet potrebuje pripomienky. Pripomienky, že hodnota života nie je v tom, koľko toho stihneme. Ale v tom, ako veľmi sme pritom boli prítomní.

Moje fotografie nie sú výkrikom: "Pozrite, čo viem!" Skôr jemným dotykom na pleci, ktorý hovorí:

"Spomaľ.
Všimni si túto chvíľu.
Lebo sa už nikdy nezopakuje."

A možno práve tam, v tomto tichom pozvaní, je celý zmysel mojej tvorby.

Čo si odnášam zo svojej cesty 

Neviem, kam všetky moje cesty povedú. Možno ma zavedú ešte vyššie na horské hrebene, kde ticho rozpráva najčistejším hlasom. Možno ma privedú bližšie k ľuďom, k ich príbehom, ich nežnostiam, ich zraneniam.

Ale viem, čo si nesiem so sebou:

• Úctu k okamihu.

• Citlivosť k človeku.

• A vieru, že krása je vždy nablízku.

Fotím, aby som uchoval to, čo má hodnotu. Nie vo svete, ale v duši. Nie pre dav, ale pre jedného človeka. Nie pre chvíľu, ale pre roky. A ak sa pri pohľade na fotografiu niekomu rozjasnia oči, ak na chvíľu pocíti niečo jemné a pravé, potom má moja tvorba zmysel.

"Sú okamihy, ktoré nepatria svetu, ale nám. Svet ich prehliadne, prejde okolo nich, ani si nevšimne ich tichý vzdušný šepot. Ale my ich cítime – niekde hlboko, tam, kde sme ešte stále pravdiví. A vtedy chápeme, že nejde o to zachytiť obraz, ale dušu, ktorá sa v tom okamihu odhalila. Lebo človek nie je tým, čo o ňom vidno – človek je tým, čo sa stratí, keď sa prestane dívať niekto, kto rozumie. A ja fotím, aby sa to nestratilo."