Turistika a jej význam: Cesta, ktorá vedie domov

Autor článku: Filip Zeleňák

"Keď kráčame, naše myšlienky kráčajú s nami.
A keď sa zastavíme, zastaví sa aj svet." 

Turistika nie je len pohyb. Nie je to iba presun z bodu A do bodu B. Je to cesta k sebe samému — pomalá, jemná, skromná. Nie je potrebné rozprávať, vysvetľovať, dokazovať. Stačí ísť. Stačí dýchať. Stačí byť.

Na chrbte batoh, v tele rytmus, v duši priestor. A krajina okolo nás sa stáva zrkadlom toho, čo nosíme vo vnútri.

Na čo v horách zabúdame 

V meste sú myšlienky hlučné. Premýšľame aj vtedy, keď nemusíme. Snažíme sa držať krok s tým, čo sa ponáhľa — aj keď netušíme, kam to smeruje.

V horách tento hluk zmĺkne.

Nie hneď. Najprv ešte chvíľu dobieha. Ale keď sa nadýchneme hlboko, keď si necháme vietor pod kožu, keď necháme chodník viesť namiesto hlavy — vtedy začíname počúvať.

A čo počujeme?

• tlkot vlastného srdca

• dych, ktorý sa spomalí

• ticho, ktoré nie je prázdne, ale plné

Krajina nás nelieči tým, že nás mení. Lieči nás tým, že nám vracia to, čo sme cestou stratili.

Pokora v každom kroku 

Na každom chodníku je čas. Nie meraný hodinkami, ale svetlom.

To, ako dlho trvá cesta, nie je dôležité. Dôležité je, čo sa počas nej deje v nás.

Keď stúpame:

• učíme sa, že dôležité veci nejdú rýchlo

• učíme sa prijať námahu

• učíme sa vydržať aj vtedy, keď by bolo jednoduché otočiť sa späť

A keď stojíme na vrchole — a svet sa pod nami otvorí — pochopíme:

Nezdolali sme horu. Zdola­li sme seba.

Aspoň toho človeka, ktorý si myslel, že niečo nedokáže.

Ticho, ktoré nás volá naspäť 

Niektoré cesty si nepamätáme presne. Kde sme odbočili, kde sme zastali, kde sme jedli. Ale pamätáme si pocit.

Pocit, ktorý zostane, keď sa svet na chvíľu upokojí. Pocit, že všetko je na správnom mieste. Pocit, že život nemusí byť zložitý, aby bol krásny. Pocit, že aj keď nerozumieme všetkému, sme tu správne.

Turistika vracia človeka tam, kde bol vždy doma — do sveta, ktorý nevznikol ľudskými rukami. Do sveta, v ktorom sa nevyžaduje výkon, len prítomnosť.

Záver 

Turistika nás učí:

• žiť pomalšie

• dýchať hlbšie

• cítiť viac

• byť menej o niečo a viac s niečím

To najdôležitejšie na nej nie je cieľ. Nie je to vrchol, ani fotografia na konci. To najdôležitejšie je cesta. Cesta, ktorá nás vracia k tomu, kým sme, keď sa na nič nehráme.

Fotografia k článku 

"Hory nehovoria hlasno.
Ich sila je v tichu, v ktorom nás učia rozumieť sebe." 

Na tejto fotografii sa krajina nepokúša ohromiť. Nepotrebuje to. Rysuje sa pred nami mohutný horský masív — starý, tichý, pevný. Skaly nesú tisíce rokov vetra, vody, slnka. Nemenia sa rýchlo. Nepodriaďujú sa ponáhľaniu. Keď sa na ne pozeráme, niečo v nás sa spomalí. Niečo sa vráti na svoje miesto.

Toto je okamih, ktorý turistika prináša, nie výhľady, nie vrcholy, nie "dokázané".

Ale návrat k pokoju, ktorý v sebe nosíme, len naň zabúdame.

Výzva na tento týždeň: Choď, vnímaj, podeľ sa 

Tento týždeň skús urobiť jednu vec:

Vybrať sa na cestu. Nemusí byť dlhá. Nemusí byť náročná. Nemusí to byť vrchol ani hrebeň. Stačí lesná cestička za mestom. Alebo lúka. Alebo len chodník, ktorý si už dlho nevnímal. Choď pomaly. Ako keby neexistoval cieľ.

Všímaj si:

• ako sa mení svetlo,

• ako vonia vzduch,

• ako znejú tvoje kroky,

• ako sa krajina dotýka ticha v tebe.

Nechaj si takú chvíľu, v ktorej nič nemusíš vysvetľovať.

A keď sa vrátiš — môžeš sa, ak chceš, podeliť:

• jediným slovom, ktoré ti zostalo v hlave

• krátkou vetou

• alebo fotkou, ktorá v tebe niečo zanechala

Nemusí byť dokonalá.
Nemá ohromovať.
Stačí, že je pravdivá.

Môžeš napísať napríklad:

• "ticho"

• "vietor v korunách"

• "vrátil som sa pokojnejší"

• alebo len srdce: ❤️

Nehľadáme výkon. Nehľadáme príbeh, ktorý znie dobre navonok. Hľadáme len okamih, ktorý niečo zanechal.

Prečo táto výzva? 

Pretože turistika nie je cieľ. Turistika je cesta späť k sebe. A keď sa o to podelíme — aj jedným slovom — dávame iným jemný signál:

"Aj ty môžeš spomaliť.
Aj ty môžeš dýchať.
Aj ty môžeš byť bližšie k sebe."

A to je možno to najkrajšie, čo si môžeme navzájom dať.