Prečo potrebujeme poznať svoje dejiny? Príbeh o učiteľovi, ktorý mi ukázal smer

Autor článku: Filip Zeleňák

Každý z nás v živote stretne človeka, ktorý mu nenápadne, takmer potichu, zmení pohľad na svet. Niekedy je to priateľ, rodič, starý rodič… a niekedy je to učiteľ. Nie ten, ktorého si pamätáme pre skúšanie a známky. Ale ten, ktorý vie rozprávať tak, že v očiach všetkých študentov zrazu prestane existovať zvuk zvonca. Ja som takého človeka stretol na strednej škole.

Bol to učiteľ dejepisu, ktorý nikdy nečítal z učebnice. Nepoužíval suché poučky, neodratúval roky a dátumy s mechanickým výrazom. On rozprával dejiny tak, akoby sa odohrávali práve tu, práve teraz. Ako keby tie staré príbehy stále pulzovali v stenách našej triedy. A ja som si prvýkrát uvedomil, že dejiny nie sú len kniha na poličke. Sú to naše základy. Náš hlas. Naše ticho. Naše zápasy. Naša pamäť.

A môj učiteľ ma naučil, že pamäť je niečo, čo si musíme chrániť.

Hodiny, ktoré sa menili na cesty v čase 

Dodnes si pamätám, ako zavrel učebnicu, prešiel sa po triede a začal hovoriť o ľuďoch, ktorí žili kedysi. Nepodával ich ako "postavy". Podával ich ako nás. "Tí ľudia mali sny," povedal raz. "Milovali. Boli sklamaní. Boli unavení. Smiali sa. Plakali. Chceli byť šťastní." A zrazu dejiny neboli príbeh niekoho cudzieho.

Boli to naše dejiny. Možno práve vtedy sa vo mne niečo prebudilo. Nie túžba bifľovať sa, ale túžba pochopiť. Vidieť súvislosti. Hľadať príčiny. Vnímať ľudí v kontexte ich doby.

To bol začiatok vzťahu, ktorý sa so mnou nesie dodnes.

Prečo je dôležité poznať svoje dejiny? 

Nie preto, aby sme recitovali roky bitiek. Nie preto, aby sme sa tvárili múdro. Ale preto, že kto nepozná svoje dejiny, nežije svoj vlastný život, ale len moment.

Dejiny nám dávajú:

1. Zakorenenie

Tak ako strom potrebuje korene, človek potrebuje vedieť, z čoho vyrástol. Ak svoje korene nepoznáme, sme ľahko ovplyvniteľní, ľahko manipulovateľní, ľahko zlomení.

2. Identitu

Každý národ, mesto, rodina, človek má svoj príbeh. Ak ho nepoznáme, cítime sa prázdni — ako keby niekde niečo chýbalo.

3. Ponaučenie

Dejiny sú plné rozhodnutí. Správnych aj chybných. A my máme výhodu — môžeme vidieť dôsledky, ktoré oni vidieť nemohli.

4. Pokoru

Keď si uvedomíme, koľko ľudí pred nami už kráčalo cestou nádeje, bolesti, odvahy a obety — ostáva nám už len úcta. A úcta je základ charakteru.

Dejiny sú ako zrkadlo

Ak sa do nich pozrieme, neuvidíme len to, čo bolo. Uvidíme aj to, kým sme dnes. Uvidíme, prečo máme určité zvyky, prečo cítime hrdosť, prečo si chránime jazyk, kultúru, krajinu. Uvidíme, že sloboda, ktorú považujeme za samozrejmosť, nie je samozrejmá. Uvidíme, že to, čo máme, niekto pred nami obetoval.

A keď sa na to pozrieme takto, dejiny prestanú byť minulosťou. Stanú sa záväzkom.

Minulosť nie je za nami - je v nás

Každá pieseň, ktorú spievame. Každá stopa vychodená v horách. Každá tradícia pri stole. Každé meno ulice či námestia. To všetko sú úlomky príbehu, ktorý nás tvorí. A ak ich poznáme, kráčame pevnejšie.

Čo som si odniesol od svojho učiteľa 

Nezanechal mi poučky. Nezanechal mi roky a mená. Zanechal mi niečo oveľa vzácnejšie - pochopenie, úctu,  zvedavosť, odvahu pýtať sa.

A za to som mu vďačný dodnes. Aj keď už nesedím v školskej lavici, stále ho počujem, keď listujem knihami, keď kráčam v horách, keď premýšľam o tom, kým sme ako ľudia, ako národ, ako rodina.

Niektorí učitelia odovzdávajú vedomosti. Tí najvzácnejší odovzdávajú svetlo.